Na jednej zastávke nastúpil do preplneného autobusu muž s malým chlapcom na rukách. Chlapček mal asi päť rokov. Mal krátke čierne vlasy, modré oči. A silný hlas. Kričal: „Nechcem ísť!“ Muž ho držal na rukách. Hneď sa uvoľnilo aj miesto, aby si mohli sadnúť. Krik však neustával. Nemal žiadnu batožinu a tak som sa prebudila vo mne zvedavosť, kam to nechce ísť? Chlapček už sedel na kolenách. Trošička sa upokojil a len bezmocne hovoril svoje slová. Sedeli pri okne. Malé ručičky uchopili držadlo, ani keby sa nikdy nemali odlepiť. Muž, asi jeho otec, mu niečo tichúčko šepkal. Možno, buď dobrý a kúpim ti…, alebo buď dobrý a pôjdeme…. Na chvíľku sa upokojil. Ale jeho maličké rúčky stále pevne zvierajú chladnú tyč. Potom povedal: „Nechcem ísť k mame!“Zostala som zaskočená. V hlave sa mi začali rozvíjať rôzne teórie, prečo. Zvyčajne sa dieťa teší k mame. Nedočkavo čaká na pohladenie, dotyk, bozk. Uteká k nej pri každom nebezpečenstve. Vrhá sa do náručia, v ktorom sa nemôže stať nič zlé. A predsa toto dieťa z autobusu nechce ísť k svojej mame. Vystupujú na zastávke spolu so mnou. Chlapček sa vytrhne z otcovej ruky a beží na múrik, ktorý sa stále zväčšuje. Nezbedne uteká, obzerajúc sa, či ho vidí jeho otec. Vidí. Keď je už vo výške otcových ramien, zastane a skočí do náručia. Ani otcove náručie nie je na zahodenie.
9. aug 2005 o 12:03
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 014x
Náručie
Cesta miestnou MHD býva prevažne nudná. Tie isté stromy popri ceste, stále rovnako vyzerajúce paneláky, hypermarkety a supermarkety s veľkými reklamnými tabuľami. Čo sa však neustále mení sú spolucestujúci. Vystupujú, nastupujú, prestupujú. Vrava ľudí málokedy prehluší motor hranatej škatule na kolesách. Občas sa však stávajú výnimky. Aj tento týždeň.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(4)